Zas a znova alebo tretí príchod do Londýna
Tak a je to opäť tu. Ďalší rok (konkrétne tretí) strávený na pustom ostrove, ktorý samozrejme vôbec nie je pustý. Na niektorých miestach je dokonca preľudnený, ba čo viac, už ani nie je členom únie. Ale o politike sa predsa baviť nechceme.
O čom sa však baviť chceme?
Sama neviem. Asi to len treba na tejto stránke trošku prefiltrovať. Všetky tie vnemy, zážitky, skúsenosti, šialenosti a..
Áno, to ma privádza sem. Za celý čas strávený v Londýne som žila na rôznych miestach. Pekných, vzdialenejších, aj bližších k centru. Čo sa mi však podarilo až teraz: žiť v šunke. Vlastne medzi dvoma šunkami. Áno. Hovoríme o East Ham-e a West Ham-e. Na anglicky hovoriacich krajinách ma vždy udivovala schopnosť dávať veciam, zvieratám aj ľuďom mená po predmetoch okolo seba. Takto teda môžte žiť v šunke, alebo aj vo vajci (East Egg a West Egg v NYC), vaše dieťa sa môže volať Jablko /tu je trošku diskutabilné, či je pomenované po ovocí alebo po technologickej spoločnosti/, Mercedes, ale pokojne aj Sever - toto meno sa dá ozvláštniť aj skvelým priezviskom Západ, takže vaše dieťa vám ukáže smer, Kanye a Kim majú určite zmysel pre humor.. Pravda, tieto veci sú bežnejšie v USA ako v Anglicku.
Vráťme sa však k mojej šunke. Štvrť to je celkom pekná. Má svoj park, aj obchody, aj metro, takže všetko je v pohode. Žije tu síce celkom dosť veľa indov a iných juhovýchodnejších národností, ale sú celkom milí. Niektorí možno až moc.
Hneď prvá príhoda, náhoda, záhada. Kráčam si po štvrti, obzerám čo je kde, chcem sa riadne zorientovať, prechádzam parkom. Nič zvláštne. Vyjdem z parku a už som pri mojom domčeku, vyťahujem kľúč a idem ho strčiť do zámky, keď na mňa niekto kričí. Obzerám sa čo sa deje a vidím ako ku mne dlhými krokmi kráča veľmi vysoký Ind. Hovorím si v hlave: "Super. Je to tu. Tak poďme na to. Cudzí človek na teba volá, ale tak veď budem milá ako vždy, nie?" Tak sa na neho usmejem a reku, že čo chce. A on sa tiež usmieva a pýta sa ma na nejakú ulicu, či neviem ako sa tam dostane. Ja si vydýchnem. Je neškodný, neprišiel ma uniesť ani zviesť, tak aj mu idem pomôcť, ale vtom si uvedomím, že som tu vlastne nová a som rada, že viem aspoň ako sa volá ulica, na ktorej mám dom. Tak smutne pokrútim hlavou so slovami, že bohužiaľ som stratená aj vo vlastnom živote, nie to v názvoch ulíc. Nepochopí môj vtip, nezasmeje sa. Tak čo, veď iná krajina, iná kultúra. Vytiahnem však mobil, aby nebol smutný a že v ňom mám google maps, že mu to môžem pohľadať. Tak vyzerá byť celkom rád, že by to bolo milé odo mňa, tak som sa do toho pustila. Ulica je skoro hneď za rohom, tak mu ukážem cestu a spokojne si chcem ísť späť do vlastného života a sveta. Ale on neodchádza a spustí na mňa. Vraj, on tu býva a presne vie, kde tá ulica je, len sa chcel so mnou zoznámiť. A sme doma. Takže žiadna bezúhonná žiadosť o pomoc. Už som si chcela myslieť, že som konečne v normálnej štvrti, kde ma nebudú cudzí muži o päťdesiat odtieňov tmavší a často krát aj starší ako ja volať na kávu, na rande, na party, na sex alebo na všetko naraz. Väčšinou to je však doména černochov. Nie že by som ich chcela nejako odsudzovať, majú iné zmýšľanie a sú otvorenejší. Ako vlastne celá táto metropola. Nuž ale tak čo. Zasmejem sa. Vduchu aj nahlas. Vduchu o trošku zúfalejšie ako nahlas. Hovorím mu, že to je smiešne. Myslím si, že to je dosť nahovno a rozmýšľam, že vlastne už aj vie kde bývam a čo keď.. Ale on je v pohode, nerobí si ťažkú hlavu, rozrozpráva sa o sebe. Aký je, čo robí, čo by rád robil, prečo je v Londýne a všetko. Dokonca mi aj začne ponúkať prácu. Hovorím si tak fajn. Keď už sa toto deje, tak to využijem. Ja mám super prácu, ale mám kamošov, ktorí niečo hľadajú, tak ak to myslíš vážne... On je nadšený. Samozrejme, opýta sa u seba v hoteli, nejako sa to dohodne. Vymieňame si kontakty. Stále je nadšený. Asi preto, že dostal čo chcel, ale nech. Uvidíme, či rozprával do vetra alebo nie.
Takže, vítam sa v Londýne. Opäť. Znova masy ľudí, plné metro a veľa turistov v centre. Som zvedavá, čo sa stane ďalej.