Slnko v tme
Toho roku napadalo rekordne veľa snehu a mrazy boli také silné, že ľudia radšej zostávali doma. Všetci vychádzali len keď naozaj museli. Autami sa vozili všade a všetci spolu. Pešo už chodili len blázni, hlavne večer, keď teplota rekordne klesla do mínusových hodnôt a tiež kvôli snehovej pokrývke, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani lyžiarske strediská. Sneh v niektorých oblastiach dosahoval výšku až jeden meter.
On si však vykračoval zasneženým parkom a zhlboka dýchal. Potreboval si prevetrať hlavu. No vôbec by mu nevadilo, keby mu v tom decembrovom mraze aj celá odmrzla. Čiapku ako vždy nechal doma, taktiež rukavice a šál. Okolo krku si omotal len jej šatku. Uvoľnil si ju a privoňal k nej. Stále mala jej prenikavú vôňu. V mysli si predstavil jej večne usmiate oči. Také nemal nikto na svete. Mali všetky odtiene modrej, akoby jej ich vyfarbili sami anjeli. Pokračoval malý noštek a nádherne krojené pery, vždy červené a hrejivé. Zvlnené vlasy nosila rozpustené a neposedne jej poskakovali vždy, keď jemne pohodila hlavou dozadu. Padali jej až k pásu, k tomu útlemu pásu, ktorý vždy držal tak jemne, pretože sa bál, že sa mu stratí v rukách. No a nakoniec tie jej nohy. Občas si myslel, že nemajú konca. Fascinovali ho. Priťahovali pohľady všetkých naokolo. A ona sa len večne smiala tým svojím zvonivým smiechom, ktorý tak lahodil jeho ušiam. Pri ňom vždy zabudol na všetko ostatné. Bola jeho slnkom a dokonca aj teraz rozžiarila jeho zachmúrenú myseľ, aj keď len na oko.
Cesta v parku zrazu ako keby končila, aj keď si bol istý, že nie je ešte ani v jeho polovici. Chodník ďalej nebol odhrnutý. No vôbec sa nad tým nepozastavil a brodil sa snehom ďalej rovno pomedzi biele stromy. Nevnímal zimu vôkol seba, ani chlad, ktorý mu spôsoboval sneh naberajúci sa mu do topánok a pod tenké nohavice. Nemal na sebe sveter. Len košeľu a na naj rozopnutý kabát. Chladný vietor mu šľahal do tváre, no netrápil sa tým. Vnímal len svoju predstavu. Myšlienku, ktorá mu v hlave pulzovala tak silno, až vytlačila všetko ostatné. Silnejšie si potiahol jej vône a s hlbokým povzdychom sa zviezol na kolená do snehu. Vtedy ju uvidel. Celá žiarila a s ľahkým úsmevom kráčala priamo k nemu. Sneh jej nerobil problém. Zdalo sa mu, že pred ňou dokonca ustupuje a dláždi jej cestu. Na sebe mala len červené šaty, ktoré jej kúpil na Vianoce, no nevyzerala, že by ju trápil mráz. Kráčala a týrala ho vlastnou krásou. Vyžarovala zvláštnu žiaru, pleť sa jej leskla a vyzerala ešte krehkejšie. Zastala pár metrov od neho a dívala sa na neho.
Otvoril naprázdno ústa, no nevedel zo seba vydať ani hláska. Vydal len akýsi zvuk a plecami mu myklo. Mohol to byť vzlyk, ale aj povzdych či tlmené zachechtanie. Povolil zovretie rúk a šatka, ktorú zvieral mu z nich vyletela. Načiahol sa za ňou, no ona vyletela vysoko nad neho a krútila sa vo vetre všetkými smermi. Obaja ju sledovali očami, potichu, s vážnymi tvárami, nehybne, len on stiahol zdvihnutú ruku späť. Vtedy šatka klesla a ladne doletela až k nej. Natiahla jemne ruky a zachytila ju skôr ako stihla znovu kamsi uletieť. Bez slova si ju privinula k tvári a usmiala sa. Obtočila si ju okolo ramien a prenikavo sa zasmiala. Zatočila sa na mieste, plná nevýslovného šťastia. Zastala a spočinula na ňom pohľadom. Sledoval ju. Ani nežmurkol. Ako mohol inak?! Všetko čo v živote chcel, videl pred sebou a bál sa čo i len pohnúť, aby sa to neskončilo. Pomaly vykročila k nemu a natiahla k nemu obnaženú ruku. Tiež sa za ňou načiahol, no vzápätí sa zháčil, ako keby sa bál, že keď sa jej dotkne, praskne ako bublina. Spýtavo sa na ňu pozrel a ona sa usmiala ešte viac, pričom obnažila svoje dokonalé biele zúbky. Prekonal tú malú vzdialenosť čo ich delila a dotkol sa jej končekov prstov svojimi. Bola ľadová. Neprirodzene ľadová. Nachvíľu odtiahol ruku, no hneď jej vzal dlane do svojich a pritisol si ich k sebe. Dýchal na ne a snažil sa ich zahriať. Neúspešne. Smutne sa naňho usmiala a pokrútila hlavou.
„Nie...“ pokrútil hlavou. „Nie!“ skríkol a udrel zaťatou päsťou do snehu, ktorý ho obklopoval. Mračil sa a ona ho len trpezlivo pozorovala. Prudko si stiahol kabát a prehodil jej ho cez plecia.
„Zahreje ťa.“ povedal už miernejšie a dokonca sa na ňu aj usmial. Jemne pokrútila hlavou, no kabát si nechala. Zdvihol ruku a nežne jej prešiel po líci. Prstom okopíroval krivky jej tváre.
„Stále si krásna.“
Odpoveďou mu bol úsmev a slabý rumenec. Ten rumenec si určite len domyslel, ale netrápilo ho to. Zrazu však posmutnel, ako keby si uvedomil niečo veľmi dôležité. Rozkričal sa.
„Prečo sa to musí takto skončiť? Ja to takto nechcem. Kde je náš šťastný koniec?! Kedy láska všetko prekoná? Ja...“ Hlas sa mu zlomil. Zvesil plecia a začal ťažko dýchať. „Odišla si príliš skoro...“
Rukou mu zľahka nadvihla bradu a pozrela sa mu do očí. Zotrela mu z líca slzu. Pohladila ho a zľahka priložila svoje pery na tie jeho. Boli chladné, no ešte nie také ľadové ako tie jej. Nestriasol sa, ale nástojčivo sa pritisol, až ho musela zľahka odtlačiť.
„Bez teba môj život nemá zmysel. Potrebujem ťa. Pôjdem s tebou všade. Všade...“ celú ju pohltil svojím pohľadom. Bol zúfalý.
Chcela protestovať, no zastavil ju skôr ako stihla začať. „Už som sa rozhodol. Chcem to. Sám tu nezostanem. Chcem byť s tebou navždy. Milujem ťa. Milujem ťa viac než svoj život.“
Zamyslene si ho premerala a napokon prikývla. Privinula si ho k sebe a spoločne si ľahli do hlbokého snehu. Hladkala ho po vlasoch a spievala mu. Potichu. Pieseň len pre neho. A on ju počúval. Chlad sa mu dostával pod kožu, no on ležal ticho a nehybne počúvajúc anjelsky krásny spev a srdce mu horelo láskou.
Spievala dlho. Za ten čas ich nikto nevyrušil a ona spievala bez ustania, bez námahy. On bol stále chladnejší a nehybnejší. Napokon prestala. Zadívala sa na neho. Odtisla sa a sadla si. Čakala. Otočila sa chrbtom a prstom kreslila do snehu.
Napokon na tvári zacítila ruky. Napriek tomu, že boli úplne ľadové, necítila to. Mali rovnakú teplotu ako tie jej. Otočila sa a usmiala sa neho. Aj on sa usmieval. Silno si ju privinul na hruď a pobozkal ju na čelo. Spoločne sa postavili a ruka v ruke vykročili do tmy. Neobzrel sa. Nepotreboval vidieť, čo po ňom zostalo. Nezaujímalo ho čo zanechal na tomto svete. Konečne mohol byť s ňou a na tom jedinom mu záležalo. Bola jeho slnkom a ten žiar mu naplnil srdce. Stratil sa v jej očiach, tak ako ona v jeho náručí. Stali sa jedným. Spoločne napokon obaja zmizli v tme.
A tam hlboko v snehu ležalo telo. Telo bez duše. Ale nešiel z neho strach. Len pokoj a vyrovnanosť. Na ľadových perách mu pohrával zamrznutý úsmev. Na takmer modrom líci mu pristála snehová vločka. Potom druhá, tretia... Znovu začalo snežiť.
Telo zostalo samé v tichu, tme a chlade. Sneh ho pochovával pomaly do bielej prikrývky a zakrýval aj nápis v snehu vedľa neho.
Navždy spolu...