Pivničky nášho detstva
Ako malé deti sme sa radi hrávali v pivnici našich starých rodičov. Bolo treba otvoriť obrovské staré dvere natreté slabo modrou farbou. Pasoval do nich slabomodrý kľúč, ktorý sa schovával pod rohožkou, na zárubni, v kvetoch alebo hocikde inde, kde si kto zmyslel. Za týmito modrými dverami sa hadila spleť chodieb a malých chodbičiek s mnohými zákutiami a tajnými miestnosťami. No my sme sa najradšej hrávali v úplne najmenšej pivničke. Bola skrytá za obrovskou skriňou, ktorú si tam niekto odložil. Viedli do nej staré drevené vrátka. Sama o sebe nebola veľká – mohla mať tak dva krát dva metre – no bola plná tajomstiev. Každý deň sme tam prežili nové dobrodružstvo a každý deň sme tam objavili nejaké nové tajomstvo. Naším najväčším tajomstvom bol tajný východ, ktorý viedol von pod schody a do záhradky. Veľmi sme to ocenili najmä pri hraní schovávačiek. Nikto nás nikdy nenašiel. A ak aj hrozilo, že nás už už nájdu, jednoducho sme sa vytratili tajným vchodom von.
Bolo to nezabudnuteľné miesto. Jednoducho čarovné. Každý kto prišiel ocenil jeho originalitu. Všetky deti sa chceli hrávať u nás. Ale my sme zasvecovali len vyvolených. Nie každý predsa mohol mať právo vôjsť do nášho kráľovstva.
Naším najväčším pokladom bola stará zvonkohra. Bola to jedna z tých, ktoré sa vešali malým deťom nad postieľky, ale tá naša nebola len taká obyčajná. Zvieratká na nej boli ručne vyrezávané a keď sa ňou pohlo, robila tie najkrajšie zvuky na svete. Mali sme ju skrytú v našej pivničke, úplne na najvrchnejšej poličke a skladali sme ju len pri špeciálnych príležitostiach. Naša pivnica bol čarovný svet, kde bolo všetko možné.
Asi pred týždňom som si na ňu znova spomenula. Spomínala som si na ňu čoraz menej. Ale teraz, zacnelo sa mi za ňou. Ach, ako veľmi dávno sme tam neboli. Zatúžila som sa do nej vrátiť. Okúsiť znova to čaro, tú bezstarostnosť, tú radosť z hry. Zašla som k starým rodičom a zišla po tak známych schodoch dolu, ale nech som prešla celý suterén, tie čarovné modré dvere som už nenašla...