Reštaurácia snov
Ak si teraz hovoríte, tam sa pôjdeme pozrieť, musím Vás vyviesť z omylu. Názov Reštaurácia snov som myslela ironicky. V skutočnosti bola táto skúsenosť viac ako žalostná. Prechádzali sme sa tak po Trnave a uvideli sme chutnú reštauráciu a vináreň v jednom. Terasa bola plná, tak sme po schodoch zišli do "pivnice". Na prvý pohľad všetko vyzeralo skvelo a my sme boli nadšení. Zišli sme k baru a popri pustenom vetráku sme prešli do jedálenskej časti. Hneď ma ovalil vlhký a mierne zatuchnutý vzduch. Chýbala im vetracia šachta, čo spôsobilo hromadenie tepla v podzemí. (ach, aká múdra veta :D) No napriek tomu sme si sadli za stôl a začali študovať jedálny lístok. Lístok sme už mali preštudovaný od A po Z a čakali sme na čašníčku. Nič. O chvíľu prišla a objednali sme si. A čakali sme. Prišla kofola. A čakali sme. A potom sme čakali, a za ďalším čakaním sme čakali. Čakanie začínalo byť otravné. Po ďalšom čakaní prišla čašníčka s našimi polievkami. Snažila som sa nedávať na prvý pohľad. Naše polievky ani zďaleka nepripomínali to, čo mali. Po opatrnom nabratí a vložení do úst som sa s neveriacim pohľadom začala smiať. Moja akože brokolicová krémová polievka bola zlý vtip. V podstate to bolo zohriate mlieko, do ktorého niekto nahádzal zo desať miniatúrnych kúsočkov brokolice. Druhá krémová polievka na tom nebol o moc lepšie. Musím však podotknúť, že kapustnica bola dobrá. Až som mala podozrenie, že si ju nechali doniesť z inej reštaurácie. Po našej snahe zjesť horúce mlieko sme to vzdali. A čakali sme a čakali. Po chvíli prišla čašníčka po nedojedené polievky. A tak sme čakali ďalej.
Vedľa nás sedela nejaká skupinka ľudí. Po očku sme ich sledovali, ale nejavili nijaké pohoršenie ani nechuť. To ma priviedlo k menšiemu zamysleniu, z ktorého mi vychádzali len dve možnosti. Po prvé, títo ľudia majú už tak skazené chute, že im chutí úplne všetko, alebo po druhé, personál v tejto reštaurácii nemá rád iba nás a robia si z nás srandu. Každopádne mi po tomto krátkom zamyslení stále zostalo veľa čakania. A tak som čakala. Dosť sme sa už nudili, ale nikto o nás nejako nejavil záujem. Museli sme len čakať. Pomaly som začínala nenávidieť čakanie. A zrazu ako blesk z jasného neba k nám prišla čašníčka s druhým jedlom. Moja veľká chyba bola, že som si objednala jedlo, ktoré môžete urobiť tak, že jednoducho vezmete polotovar zmiešate ho s niečím tekutým a opečiete. Prišli moje palacinky. Polotovary mi väščinou nevadia, ale toto bolo jednoducho nestráviteľné. Vyzeralo to, že naozaj prášok z krabice proste zmiešali s vodou z vodovodu. Šľahačka bola tiež divná, asi prášková. To nie je taká tragédia. Inokedy by som sa nad tým moc nepozastavovala, ale kdesi v kútiku duše som dúfala, že aspoň tá šľahačka bude viac ako výborná. To by možno ospravedlnilo fakt, že všetko jedlo je na hovno. Začala som ich podozrievať, či v tej ich kuchyni vôbec majú nejakého kuchára. No mäso na susednom tanieri bolo poživatelné, tak sa so mnou o kúsok niečoho jedlého podelila moja rodina. Aspoň, že tak. Nakoniec sme to (skoro) dojedli, ale nikto neprichádzal. A tak sme robili nám už známu vec. Čakali sme. Po chvílke sa tatko zdvihol, že on tu čakať nebude a šiel si zapáliť. Na chvíľu som si zlomyseľne pomyslela, že odídeme bez zaplatenia. :D Ale my predsa nie sme žiadni kriminálnici. Nakoniec som tam nechala brata a šla som tiež von. A von sme EŠTE čakali. Asi po dvadsiatich minútach vyšiel aj brat. A nenechali sme im žiadne sprepitné. :D Dobre im tak.
A ak toto teraz číta niekto z nemenovanej reštaurácie a vinárne v jednom, prosím vás, vymeňte kuchára. Lebo takto to nejde. Fakt nie. Urobte to pre vašu reputáciu. Bude to len zmena k lepšiemu. Teda k normálu...